„Pane Bože môj, vypočuj moje modlitby a zachovaj verné ti stádo… Zachráň ho pred bezbožnou a pohanskou zlobou tých, čo sa ti rúhajú.“

Modlitba sv. Cyrila v hodine smrti i za Slovenský národ, dňa 14. februára 869 n. l. v roku 6377 od stvorenia sveta (Život sv. Konštantína – Cyrila kap. XVIII)

Varovné svedectvo

Ukážka z knihy: VAROVNÉ SVEDECTVO STEVEN SCHEIER

Farár Steven Scheier z Kansasu (USA) bol pri autonehode 18. októbra 1985 smrteľne zranený. Prežil svoj rozsudok večného zatratenia, ktorý na príhovor Matky Božej, Pán Ježiš zrušil, zatiaľ čo sa jeho farníci modlili za záchranu jeho života. Svedectvo kňaza Stevena Scheiera  odvysielala televízia matky Angeliky (EWTN –Eternal World Television Network) v týždennom živom vysielaní „Mother Angelica Live“ prvý krát 9. apríla 1997, druhý krát 17. júna 1998. Svedectvo vyšlo knižne pod názvom: VAROVNÉ SVĚDECTVÍ, Matice cyrilometodějská s.r.o., Olomouc 2002. Ukážka z knižky: VAROVNÉ SVĚDECTVÍ,  výber zo str. 10 – 24.

Náhle som si spomenul na udalosť, ktorá sa udiala krátko po mojej nehode: Bol som pred súdnou stolicou Všemohúceho Boha a Jeho Syna Ježiša Krista. Pán veľmi rýchlo prešiel celým mojim životom. Zvlášť ma obžaloval z ťažkých smrteľných hriechov, z ktorých som sa už nemal čas vyspovedať, alebo ich ľutovať. Myslel som, že by som na to mohol mať čas ešte teraz. On však zmýšľal inak. Keď skončil svoju obžalobu, povedal: „Rozsudok znie: Peklo na veky!“ Nebolo to prekvapenie. Povedal som: „Áno, Pane, viem. To si zaslúžim!“ Keď hovoríte s Večnou Pravdou, nemáte ospravedlnenie, alebo výhovorku. Všetko, čo povedal som poznával ako správne a pravdivé. Nebolo nič, čo by sa dalo ospravedlniť.

Krátko nato som počul ženský hlas. Nevidel som osobu, len som ju počul. Hlas povedal: „Syn môj, nechceš zachrániť jeho život a jeho nesmrteľnú dušu?“

Nato povedal Ježiš Kristus: „Matka, bol dvanásť rokov[1] kňazom len sám pre seba a nie pre Mňa. Nech má trest, ktorý si zaslúži.“

Nato ženský hlas: „Ale aké by to bolo, Syn môj, keby sme mu dali zvláštnu milosť a potom videli či prinesie ovocie? Keď ho neprinesie, potom nech sa stane Tvoja vôľa.“

Nasledovalo krátke mlčanie. Potom som Ho počul hovoriť: „Matka, patrí tebe!“

A tak tu dnes môžem byť s vami!

Od tej doby už prešlo viac  ako dvanásť rokov. Matka Božia je teraz mojou matkou. Patrím jej úplne, a to v prirodzenom i nadprirodzenom zmysle. Neviem, ako by som dnes mohol žiť bez nej. Predtým som k nej neprechovával žiadnu zvláštnu úctu. Dnes ju mimoriadne ctím. Môj kňazský život sa dramaticky premenil. Teraz viem, že je k tomu potrebný celý život, áno, skutočne celý život, stať sa dobrým kňazom, ako ho Boh chce mať. To nezvládneme za mesiac, za rok či za päť rokov. Náš Pán povedal, že máme byť dokonalí ako je dokonalý Jeho nebeský Otec. A to platí i pre kňaza. Spoznal som, že je mojím poslaním „vrátiť sa“ a povedať ľuďom, že za prvé peklo existuje, skutočne existuje, a za druhé, že i kňazi môžu byť odsúdený naveky do pekla.

Po lekárskej stránke to bol zázrak. Prežil som, pretože sa nebeská Matka prihovorila za môj život. Bolo to takpovediac vyhradené nášmu Pánovi, aby „vypol prúd“. Ale On to neurobil. Bol veľmi milosrdný a nechal ma žiť. Ušetril nielen moju dušu od večnej smrti. Zachránil i môj telesný život. Považujem to za dvojitý zázrak.

Čítame, alebo počujeme v evanjeliu o bohatom hodovníkovi, ktorý jedol za stolom, a o chudobnom  Lazarovi, ktorý žobral pred jeho dverami. Po smrti boháč v pekle prosil, aby sa Lazar vrátil a varoval jeho bratov, aby sa nedostali na toto miesto utrpenia. Ale Abrahám odpovedal : „Majú Mojžiša a prorokov, tých nech počúvajú. (…) Keď neposlúchajú Mojžiša a prorokov, neuveria ani keby niekto vstal z mŕtvych.“  (Lk 16; 27,31)

Ja som napriek tomu tu. Ani vo svojich najsmelších snoch som nepomyslel na to, že sa niekedy stanem objektom takéhoto Jeho milosrdenstva.

Pre nás kňazov platia rovnaké prikázania ako pre všetkých ostatných. Desatoro Božích prikázaní. Keď prekročíme jedno či viac z týchto prikázaní, musíme ísť k sv. spovedi, pretože sme zhrešili. Možno sme sa proti Pánovi previnili ťažko. I kňazi môžu hrešiť ťažko. Kolárik, ktorý kňaz nosí, mu v žiadnom prípade nezaručuje nebo. Musíme na sebe rovnako tvrdo pracovať, a veľa krát viac než priemerný katolík. To preto, že máme väčšiu  zodpovednosť, veď dávame rady veriacim ako žiť. Predstavujeme pre nich Jeho Cirkev. Hovoríme o tom čo hovoril Ježiš. Z toho vyplýva, že máme oveľa väčšiu zodpovednosť. Ľudia to nevedia, ale nesieme skutočne veľmi veľkú zodpovednosť. Veriaci si myslia, že máme zaistenú spásu. To nie je pravda, vôbec nie!

Od prvého dňa po svojom obrátení som vedel, že je treba povedať oveľa viac, než len podať správu o existencii pekla. Som do určitej miery poverený a poslaný, ak to tak môžem povedať, vrátiť sa, aby som hovoril o pekle a ďalších dôležitých veciach. Práve toto musím robiť! Vydať svedectvo o skutočnosti, že Cirkev a kňazstvo musí byť obnovené, to je nepohodlná úloha, ktorá mi nepôsobí nejaké zvláštne potešenie. Ale je to niečo, k čomu nemôžem povedať: „Prečo práve ja?“ Častejšie som o tom premýšľal, prečo som mal také šťastie a ako môžem za to Pánovi poďakovať, pretože s každou milosťou a s každým požehnaním je spojená zodpovednosť. A to platí i pre mňa. Som veľmi rád, že to môžem robiť z lásky k Nemu a ku svojim spolubratom v kňazskom úrade ako i k bratom a sestrám v Kristovi, ktorí sa Ho rozhodli nasledovať.

Ak teraz budem hovoriť o nešvároch v Cirkvi, neznamená to v žiadnom prípade, že by som sa sám nikdy nebol previnil takýmito skutkami a nedbalosťami. Skôr to znamená, že sú to oblasti, ktorých si treba zvlášť všímať a ktoré v dnešnej Cirkvi musia byť obnovené, a síce – to je zvlášť dôležité – na celom svete, nie len v USA.

Prvá oblasť sa týka sv. spovedi. Správna spoveď je ušná spoveď! Je to sviatosť zmierenia. To už sa z kazateľní nekáže. Veriaci už o tom od kňazov nič nepočujú. Ak ide človek k spovedi, často sa mu povie, že sa spovedá príliš často. Povie sa mu: „Neprichádzajte tak často!“ Spovedať sa každé dva týždne nezriedka považujú niektorí kňazi za časté. Ale taktiež sa často stáva, že človeku, ktorý vyznal svoje hriechy, je vysvetľované, že to či ono nie je žiaden hriech. Sám som to ako kajúcnik zažil. Keď sa niekto spovedá z ťažkých smrteľných hriechov, dozvie sa často, že tým či oným skutkom nie je vinný; bol vraj unavený, alebo znechutený životom, a preto vraj nie je vinný.[2]

Často je treba tiež pokarhať psychológov a psychoanalytikov. Psychológovia ľuďom v súkromí či verejne doporučujú: „Necíťte sa vinní! Prečo by ste sa mali cítiť vinní, keď za vašu terajšiu životnú situáciu sú zodpovední rodičia?“ Alebo hovoria: „Prostredie z vás urobilo to, čím ste. Preto by ste sa nemali cítiť vinnými.“

Výsledkom toho je, že si človek povie: „Prečo vôbec ešte chodím ku spovedi, keď tak či tak nemám žiadnu vinu.“ Ľudia už nevidia naliehavú potrebu spovede. Mnohí už teda nechodia ku spovedi, pretože sa necítia vinní. Takto sú ovplyvňované i verejné oznamovacie prostriedky. Bohužiaľ i od kňazov počujú to isté. Vidíme to i na malých deťoch, keď sa učia ako sa spovedať. Už im nie je predkladané desatoro prikázaní ako základ ku spytovaniu svedomia. Len málo ľudí pozná ešte prikázania cirkevné! Veľa dnešných mladých nepozná rozdiel medzi ľahkým a ťažkým hriechom, celkom vzaté nevedia, že sú dva druhy hriechov. Takisto už nepoznajú ľútosť z lásky k Bohu. To viem zo skúseností.

Vlastná mienka kňazov je takisto jednou z hlavných príčin klesajúceho počtu spovedí. Keď kňaz povie svoju osobnú mienku, ktorá sa nezhoduje s učením Cirkvi, mal by radšej odložiť kňazský kolárik.  Hovoriť niečo iné – napr. svoju vlastnú mienku – to nepatrí k jeho úlohe. Tým mnohí kňazi vedú ľudí do bludu, pretože svoju vlastnú mienku prejavujú nielen v spovedi, ale aj pri kázni. Jeden z dôvodov, prečo nechceme hovoriť o dôležitých veciach viery je to, že si nechceme ľudí nijako pohnevať. Kňazi nechcú, aby sa ich farníci cítili vinní, zvlášť tí, ktorí pre kostol vystavujú tučné šeky. Kňazi chcú, aby ľudia pri odchode z kostola hovorili: „Pán Farár, to bolo dobré kázanie, skutočne dobré kázanie!“

Aké sú následky? Hovorí sa prevažne o „pokoji, láske a radosti“, nie už o ústredných témach učenia viery a o morálke, spravodlivosti Božej, o pekle i o spovedi. O tom všetkom už sa nehovorí.

Takisto vo farnostiach ubudlo veľa z rôznych pobožností a služieb, ktoré priamo nesúvisia s liturgiou, napríklad zmierne modlitebné hodiny, a bola potlačená ľudová zbožnosť. Ešte si dobre pamätám a väčšina z vás isto tiež, že sa ľudia vo farnostiach častejšie modlili novény a ruženec a že bývali požehnania a nepretržitá adorácia Najsvätejšej sviatosti. To je dnes zastarané. Prečo vlastne?

Keď si vezmeme farské spravodaje niektorých farností, dočítame sa všetko o organizáciach, ktoré pôsobia v tom či onom spoločenstve. Tieto organizácie sú tu nato, aby pomohli ľuďom, ktorí sami nedokážu zvládnuť svoje problémy: slobodným, rozvedeným, vdovám, alkoholikom, a ďalším. Ľudia sa zídu a zistia, že druhí ľudia majú rovnaké problémy ako oni sami. Ale čo z toho nakoniec vyplýva, je toto: Hovorí sa, že modlitba je zbytočná, bez úžitku! Ľudia chcú mať organizáciu, ktorá uspokojí ich potreby. Myslia si, že je to moderné a že jedine to im môže pomôcť. Väčšinou to bývajú len spoločenské stretnutia, kde sa zídu a potom konštatujú, že druhí ľudia majú rovnaké problémy. Ale to všetko pomôže len málo.

V mene ekumény sa v kostoloch stalo veľa strašných vecí! Niekde sú z kostola odstránené sochy a lavice s kľakátkami, svätostánok je na strane či dokonca v inom priestore. A kňaz sedí na niečom, čo vyzerá ako trón a stáva sa stredom liturgie – uprostred oltárneho priestoru. V strede je kňaz, nie už Ježiš. Ježiša už nie je vidieť.

Zoberme si iný bod. Už nemáme kríž s Kristom, už len holý kríž bez korpusu. Tradičný kríž musí isť preč. Prečo? Pretože to uráža našich protestantských bratov! Keď vidia náš kríž, hovoria: „Prečo máte na kríži korpus? Ježiš predsa vstal z mŕtvych! Teraz je to už len kríž!“ To je pravda. Ale vidieť na ňom Ježiša, to znamená iné posolstvo. Vidíme Ježišovo telo na kríži; vidíme, koľko pre nás vytrpel. Ale to už dnes neplatí.

Vigília a krížová cesta už nie sú moderné a už sa nekonajú. Vyjadrením vnútorného postoja úcty veriaceho a kňaza – kľačanie a pokľaknutie – to už patrí do minulosti. Okolo svätostánku sú stoličky ako v divadle… Úklon k Najsvätejšej sviatosti sa dnes považuje za dostačujúci, pokľaknutie je zastaralé. Stáť pri premenení sa v mnohých farnostiach považuje za moderné. Všetky tieto veci sú jednoducho zlé!

Ďalšou vecou je podpora kňazom ostatnými kňazmi. V mnohých diecézach to už dnes nie je. V päťdesiatych rokoch sme počuli od kňazov, že kňazstvo je najvznešenejším spoločenstvom tohto sveta. To sa už dnes nehovorí! Miesto toho dnes kňazi hrajú hru. Sú dva spôsoby ako ju hrať. Prvým je: Keď kňaz koná dobru prácu, iní kňazi hovoria: „Čo tým sleduje? Čo zamýšľa?“ Druhý spôsob je tento: Keď v malom či veľkom padne, potom sa hovorí: „Vidíte, ja som to hovoril, že sa mu to nepodarí.“ Čo môžeme čakať od takéhoto človeka? Paradoxom takýchto situácii je, že v týchto diecézach – áno, má to každá diecéza –je niečo ako „kňaz pre kňaza“. Je to osoba, ku ktorej kňaz môže prísť, keď má problémy.

Posledným okruhom tém ku ktorým by som rád niečo povedal sú katolícke učebnice. Je smutnou skutočnosťou, že dnes deti – to znamená od 60. a 70. rokov – už nie sú vychovávané v katolíckej viere. Učebnice pre deti, ktoré nechodia do súkromných či cirkevných škôl, vykazujú mimoriadne nedostatky, pokiaľ ide o učenie Cirkvi, zvlášť v oblasti mravov. V 70. rokoch som raz v našej škole podrobne skúmal katechetický učebný text. Na jednej strane knihy bolo vyobrazenie usmievajúceho Ježiša, na druhej strane napísané tučným písmom: „Ježiš, ťa miluje.“ Dieťa listuje ďalej… Týmto spôsobom sú dnes deti vyučované. Nepoznajú ani Božie prikázania, ani dogmy či učenie Cirkvi, ani ako môžu vykonať dobrú sv. spoveď. Keď som raz povedal, že deti, ktoré pôjdu k prvému sv. prijímaniu, musia vedieť naspamäť Desatoro Božích prikázaní, prišli za mnou rodičia jedného dieťaťa. Mysleli si, že je to zbytočné. Vysvetlil som im, že tak môže dieťa lepšie skúmať svoje svedomie, zvlášť neskôr v živote. Nakoniec som ich presvedčil.

To všetko dnes škodí Cirkvi. Je ešte veľa tém o ktorých by som mal hovoriť.

Ako dlho ešte bude Boh toto všetko trpieť? Nie som prorok. Ako dlho ešte bude čakať, až zase prídeme k rozumu? Viem – ako taktiež hovorila naša nebeská Matka – že je veľmi milosrdný a trpezlivý. Ale trpezlivý je len z jedného ohľadu a z jedného dôvodu: chce, aby všetci boli spasení; chce, aby sme s Ním raz boli v nebi. Preto je taký trpezlivý a čaká až zasa zmúdrieme.

Matka Angelika:

To je veľké poslanie, pán farár, pretože je nám to treba stále pripomínať. Pred tak 30. rokmi – bolo už pomyslenie na potrat ohavnosťou pre každého. Ale dnes sme si na to zvykli! Myslím, že snáď sú ľudia ešte šokovaní a pobúrení. Napriek tomu sa bojím, že si zvykáme, že už o tom probléme ani neuvažujeme a nevnímame ho. Myslím, že vaše dnešné svedectvo, pán farár je veľmi dôležité. Úlohou našej televíznej stanice je ľudí nielen poučovať, ale tiež varovať, že existuje Boh a súd.

Dve veci sú iste: smrť a dane. Všetko ostatné príde a odíde, ale tieto dve veci sú isté. A ešte jedno je isté pre nás pre všetkých, pre každého z nás: Jedného dňa musíme stáť pred Bohom ako otec Scheier a nemôžeme sa spoliehať na to, že Matka Božia sa za nás prihovorí. Dúfam, že to urobí. Dúfam, že to urobí pre každého z nás. Ale som presvedčená, že zážitok otca Scheiera je jednoducho mimoriadny a má hlbší zmysel. Myslím, že jeho dnešné svedectvo hovorí samé za seba.

Ďalším zmyslom tohto svedectva je: Nám všetkým, Cirkvi, kňazom, rehoľným osobám, rovnako ako laikom, je treba pripomínať obrátenie!

 

zdroj fotografia: http://www.frtommylane.com/homilies/year_c/lent3.htm


[1] Vysvetlenie o. Scheiera, čo tým Ježiš chcel povedať, o. Scheier m.i. hovorí: „V priebehu tých dvanásť rokov som bol zbabelec. Vedel som, že nerobím, čo by som mal robiť… a že nie som takým kňazom akým by som mal byť. Moje kňazstvo nebolo službou veriacim, ale bolo zamerané na to, čo si o mne myslia ľudia, alebo iní kňazi. Môj postoj nezodpovedal nasledovaniu Krista, ktoré sa vyjadruje znášaním utrpenia. Ja som sa stále viac vzďaľoval od kríža. Počas tých dvanástich rokov som si nahováral, že som kňaz. Ale kňazstvo je život obety. Keď nemilujeme obeť, nemôžeme byť kňazom.“

[2] Pozn. vyd.: porov. KKC 1385

© 2011 OKHT – Občania za kresťanské hodnoty a tradície. Všetky práva vyhradené. Vytvorené v softvéri WordPress.