„Pane Bože môj, vypočuj moje modlitby a zachovaj verné ti stádo… Zachráň ho pred bezbožnou a pohanskou zlobou tých, čo sa ti rúhajú.“

Modlitba sv. Cyrila v hodine smrti i za Slovenský národ, dňa 14. februára 869 n. l. v roku 6377 od stvorenia sveta (Život sv. Konštantína – Cyrila kap. XVIII)

Ježiš – náš osud

Ukážka z knihy Ježiš – náš osud od Wilhelma Buscha.

Raz som bol v Berlíne na letisku Tempelhofer Feld. Skôr ako nás pustili k lietadlu, museli sme prejsť cez pasovú kontrolu. Predo mnou stál veľký pán – vidím ho v duchu pred sebou: taký dvojposchodový s veľkou cestovnou dekou pod pazuchou – náhlivo podával úradníkovi svoj pas. A tu úradník povedal: „Moment! Máte už neplatný pas!“ Pán odpovedá: „Nebuďte predsa malicherný! Hlavné je, že mám nejaký pas!“ „Nie,“ vysvetľuje úradník dôrazne a s istotou, „hlavné je mať platný pas!“ Takisto je to aj s vierou: Nejde o to, aby som vôbec mal nejakú vieru. Každý niečomu verí. Nedávno mi istý človek povedal: „Ja verím, že z kila hovädzieho mäsa je dobrá polievka.“ Aj to je viera, hoci slabá. Nejde o to, aby ste mali nejakú vieru, ale o to, aby ste mali pravú vieru – vieru, s ktorou sa dá žiť, aj keď sa veľmi zotmie, ktorá je oporou vo veľkých pokušeniach, vieru, s ktorou sa dá aj zomrieť. Smrť je veľkou skúškou pravosti našej viery! Je len jediná viera, s ktorou sa dá správne žiť a zomrieť: je to viera v Ježiša Krista, Božieho Syna. Sám Ježiš povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov.“ Ale k Božím príbytkom je len jedna brána: „Ja som brána. Ak niekto vojde cezo mňa, bude zachránený.“ Ježiš predstavuje bránu! Viem, ľudia to nechcú počuť. O Bohu sa dá hodiny diskutovať. Niekto si predstavuje Boha tak a iný onak. Ale Ježiš nie je objektom diskusie. A poviem vám, že len viera v Ježiša, Božieho Syna, je tou zachraňujúcou vierou, s ktorou sa dá žiť aj zomrieť!
Malý zážitok, nad ktorým sa môžete spokojne pousmiať, ukazuje, aká smiešna sa viera niekedy ľuďom zdá. Pred mnohými rokmi som v Essene kráčal cez mesto. Na okraji cesty stáli dvaja muži, zrejme baníci. Prechádzal som popri nich a tu ma jeden pozdraví: „Dobrý deň, pán farár!“ Pristúpil som k nemu: „Poznáme sa?“ Tu sa zasmeje a vysvetľuje druhému: „To je farár Busch, celkom správny chlapík.“ „Ďakujem,“ hovorím. A on zrazu pokračuje: „Len, nanešťastie, má svoje muchy!“ Dotknutý som sa ozval: „Čo mám? Muchy? Aké mám muchy?“ A tu on pokračuje: „Skutočne, farár je celkom správny chlapík, ale vždy hovorí o Ježišovi!“ „Človeče“, radostne volám, „to nie je mucha. O sto rokov ste vo večnosti. Potom bude všetko závisieť od toho, či ste poznali Ježiša. To rozhodne, či budete v pekle alebo v nebi. Povedzte mi, poznáte Ježiša?“ „Vidíš?“, baník sa so smiechom obracia k druhému, „už zase začína!“
Aj teraz s tým začnem: V Biblii je slovo, ktoré chcem povedať hneď na začiatku. Znie takto: „Kto má Syna, má život.“ Možno ste sa niekedy niečo učili o Ježišovi – ale Ho nemáte. „Kto má Syna“, počujete? „má!“, „ten má život“ – tu aj vo večnosti. „Kto nemá Syna Božieho, nemá život.“ Hovorí to Božie Slovo! Poznáte príslovie: „Kto má, má?“ Tak isto to myslí aj toto biblické slovo. Rád by som vás prehovoril – a to vo vašom vlastnom záujme! – aby ste prijali Ježiša a dali Mu svoj život. Lebo bez Neho je to veľmi biedny život.
… Pre svoju vieru som bol v nacistických väzeniach. Boli hodiny, keď som si myslel: „Už ma len krôčik delí od temnej ríše šialenstva, odkiaľ niet návratu.“ A potom prišiel Ježiš! A všetko bolo opäť dobré. Môžem vám to dosvedčiť len takto. Vo väzení som zažil večer, keď sa tam rozpútalo peklo. Umiestnili k nám prechádzajúci transport ľudí, ktorých viezli do vyhladzovacieho tábora – ľudí, ktorí už nemali nijakú nádej. Časť z nich boli kriminálnici a časť nevinní ľudia, Židia. Jedného nedeľného večera podľahli títo ľudia zúfalstvu. Všetko sa rozkričalo. Neviete si to ani predstaviť. Budova so samými celami plnými zúfalstva, kde všetko kričí a búri sa proti stenám a dverám. Strážni sú nervózni a strieľajú revolvermi do stropu, pobehujú a niekoho mlátia. A ja sedím v cele a myslím si: „Tak bude raz v pekle.“ Len ťažko sa to dá vykresliť. V tejto situácii mi zrazu prišlo na um: „Ježiš! On je predsa tu!“ Hovorím vám, čo som skutočne zažil. Potom som vo svojej cele povedal ticho – celkom ticho: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!!!“ – a o tri minúty bolo ticho. Volal som Jeho, nikto z ľudí to nepočul, len On – a démoni museli ustúpiť! A potom som napriek prísnemu zákazu zaspieval celkom nahlas: „Ježišu môj milý, darca svetla, sily, moja ozdoba! Keď sa srdce ľaká, dlho pomoc čaká, hľadá len Teba. Kriste, Baránok Boží, žiadna sila nevýslovná sa ti nevyrovná.“
Všetci väzni to počuli. Strážcovia nepovedali ani slovo, keď som nahlas spieval, „keď sa všetko otriasa, keď zlo tiahne v plnej zbroji, Ježiš pri mne stojí.“ Priatelia moji, vtedy som cítil, čo znamená mať živého Spasiteľa. Už som hovoril o tom, že všetci musíme raz prekonať najväčšiu ťarchu – ťarchu smrti. Raz mi istý človek predhodil: „Vy, farári, stále len ľudí strašíte smrťou.“ Odpovedal som mu: „Nepotrebujeme ňou ľudí strašiť, lebo pred smrťou máme všetci strach!“ A vtedy – vo chvíli smrti – môcť držať ruku dobrého Pastiera! Niekto mi povie – a je to správne, že dnešný človek má zo smrti menší strach ako zo života. Život je strašný, horší ako smrť! Priatelia moji, je však možné mať Spasiteľa!
… V prvej svetovej vojne som bol celé týždne pri Verdune, kde zúrili najväčšie boje. Medzi zákopmi ležali mŕtvoly na mŕtvolách. Za celý svoj život sa neviem zbaviť toho sladkastého zápachu mŕtvol. A vždy, keď vidím pomník s nápisom „Padli za vlasť“, cítim ten zápach z Verdunu, pach mŕtvol. Keď si pomyslím, že za sto rokov tu nikto z nás nebude“, cítim na sebe tento strašný dych smrti. Necítite ho aj vy?
V ríši mŕtvych je Niekto, kto vstal z mŕtvych! Hovorí: „Žijem, aj vy budete žiť! Verte vo mňa! Poďte za mnou! Obráťte sa ku mne! Buďte mojím vlastníctvom! Vediem vás do života!“ Nie je to zázrak? Ako možno v ríši mŕtvych žiť bez Spasiteľa, ktorý je Životom a vedie k večnému životu? V týchto dňoch som čítal starý list, ktorý nechal vytlačiť profesor Karol Heim. Je to list vojaka, kresťana, ktorý padol v Rusku počas Druhej svetovej vojny. V liste sa píše približne toto: „Okolo nás je hrôza! Keď Rusi strieľajú z kaťuší, všetci prepadávame panike. A tá zima! A sneh! Strašné! Nemám však vôbec strach. Keby som mal aj padnúť, bude to nádherné: budem jedným skokom v sláve. Tam utíchnu boje a ja uvidím zoči-voči tvár svojho Pána a obklopí ma Jeho sláva. Nemal by som nič ani proti tomu, keby som tu aj hneď padol.“ Padol krátko po tom. Keď som to čítal, pomyslel som si: „Čím to je, že mladý človek nemá strach pred smrťou, lebo pozná Ježiša?!“
Áno, Ježiš je Kniežaťom života! A svojim dáva istú nádej na večný život!

Knihu Ježiš – náš osud si môžte celú prečítať tu.

© 2011 OKHT – Občania za kresťanské hodnoty a tradície. Všetky práva vyhradené. Vytvorené v softvéri WordPress.