„Pane Bože môj, vypočuj moje modlitby a zachovaj verné ti stádo… Zachráň ho pred bezbožnou a pohanskou zlobou tých, čo sa ti rúhajú.“

Modlitba sv. Cyrila v hodine smrti i za Slovenský národ, dňa 14. februára 869 n. l. v roku 6377 od stvorenia sveta (Život sv. Konštantína – Cyrila kap. XVIII)

sv. Julián Eymard

PEKLO   JE!

(myšlienky sv. Juliana Eymarda, zakladateľa rádu eucharistiánov)

Najväčší svätci považovali rozjímanie o pekle za veľmi blahodarné a objavovali v ňom rôzne pohnútky k stále väčšej láske k Spasiteľovi. Láska síce vytvára svätosť, ale nezriedka je bázeň prospešná, ba priam nevyhnutná.

Pravda o existencii pekla je nepochybne strašná a ťažko sa jej verí. Neveriacich a všetkých, ktorých viera nie je na tom najlepšie, táto pravda desí a keď im ju niekto chce dokázať, rúhajú sa Bohu.

Peklo pôsobí liečivo len na tých, ktorí milujú Boha. Ako môže Boh svoje tvory, ktoré stvoril s tak veľkou láskou, zatratiť k večnému pekelnému trestu? Po smrti prestáva Božie zľutovanie s nami. Vyvolených je podľa slov Spasiteľa málo. Cestu, ktorá vedie k nebu nájde len málo ľudí, zatiaľ čo mnohí idú cestou skázi. To je výslovné učenie evanjelia. Môže teda nekonečne dobrý Boh toľko ľudí na veky zatratiť? Veď sú ľudia, ktorí ani najväčšieho zločinca nechcú odsúdiť k smrti!

Pre duše, ktoré majú po smrti ľahké hriechy, Božie zľutovanie trvá i na večnosti. Pre zatratených už nie je milosrdenstvo. Boh a Pán ich zmarí. A nie sú i takí, ktorí viedli svätý život a predstúpia pred súdnu stolicu s jedným smrteľným hriechom? I tí sú navždy zavrhnutí! Večný trest, večné odlúčenie od Boha, aká desivá myšlienka! Večné zúfalstvo, hanba, trýzeň!

Potom chápeme, že sa našli učenci, ktorí tvrdili, že peklo nemôže byť večné, pretože by to odporovalo nekonečnej Božej dobrote. Túto náuku Cirkev zavrhla ako blud. Ľahko sa však dá pochopiť, prečo našla toľko prívržencov. Večného pekelného trestu sa totiž hrozíme. V pekle bude večné zúfalstvo, večný plač a škrípanie zubov. Na zemi je najstrašnejšie zúfalstvo, pred ktorým nás môže chrániť zvláštna milosť. Kto nemá vieru, dáva pred zúfalstvom prednosť smrti a vytrhuje sa mu tým, že si sám berie život. To už v pekle nie je možné, tam sa žije v stálej smrteľnej úzkosti a zúfalstve, bez jediného lúča nádeje a útechy.

Musím tu vyrozprávať príhodu, ktorú mám živo v pamäti a ktorá nám umožní predstaviť si túto bolesť zúfalstva:

V roku 1852 ku mne priviedli posadnutého, ktorý predtým nikdy nebol dobrým kresťanom. Zlý nepriateľ hovoril jeho ústami a rúhal sa Bohu pre nekonečné trvanie svojho trestu. Jeden kňaz sa zlého nepriateľa opýtal: „Aké podmienky by si prijal, keby ti za milión rokov zasvietil lúč nádeje?“ Nato povedal démon, ktorý o sebe tvrdil, že je bývalý serafín a na jeho tvári bolo vidieť veľký jas, rozhnevaným hlasom: „Keby bol z pekla do neba stĺp zo samých dýk a ostrých mečov, my zavrhnutí by sme po ňom radi stúpali milión rokov za jednu minútu nádeje. Ale je to márne.“ Potom zúril proti Bohu a rúhal sa: „ Ako to, že je Boh voči nám tak nespravodlivý! Ľudia zhrešili viac ako my a hrešia každý deň. My sme spáchali len jeden hriech. Ľuďom Boh odpúšťa, zatiaľ čo my musíme cítiť celú váhu Božej spravodlivosti.“ Potom si nešťastník trhal vlasy a bol by sa zabil. Keby mu v tom nezabránili.

Pozrime sa na bohatého hodovníka v pekle. Prosí Abraháma o jednu kvapku vody, aby si ochladil rozpálený jazyk. To nie je možné, lebo „medzi nami a vami je neprekonateľná priepasť. Ty si mal za života dobré veci, teraz právom trpíš.“ Počúvajte tie slová: Tento boháč nespáchal žiadny veľký zločin, aby ho svetská spravodlivosť musela potrestať. Len nemierne užíval pozemského dobra. A napriek tomu je navždy zavrhnutý!

Najväčšie utrpenie v pekle je mravná bolesť, v pamäti, v predstavivosti, v rozume. Ako musia trpieť tí, ktorí ako zbožný kňaz Saprise prežili väčšinu svojho života sväto, ale potom nevytrvali do konca? – Títo zavrhnutí musia trpieť najviac. Milovali Boha, tak ľahko mohli vytrvať v Jeho službe. Teraz to vidia. Predtým už mali predchuť večnej blaženosti, teraz sú zavrhnutí. Hovorím naveky, pretože podľa slov mudrca sú tri priepasti: chamtivosť, peklo a smrť. Pracujme preto na svojej  spáse s bázňou a chvením. Oh, iste sú v pekle ľudia, ktorí hrešili menej ako ja. Božej dobrote musím ďakovať, že nie som ešte zavrhnutý. Keby ma bol zavrhol, nerobila by sa žiadna krivda a nebol by som mohol proti tomuto rozsudku nič namietať; jediný z mojich smrteľných hriechov vydal Spasiteľa na smrť. Som teda takisto kat. V pekle sú nepochybne ľudia, ktorí boli na zemi považovaní za svätcov, medzi nimi tiež kňazi a rehoľné osoby. Nemohlo sa to stáť i mne? Vytrvám v službe Božej až do konca svojho života? To je veľmi dôležitá otázka. Nanešťastie sa príliš málo bojíme hriechu, a keď sme ho spáchali, nemáme odvahu patrične ho uzmieriť. Hovoríme si: vyspovedám sa, až keď budem chorý, vzbudím dokonalú ľútosť a tak si zaistím spásu duše. Ale či nevieme, že smrť prichádza ako zlodej v noci a zmarí naše plány?

Kto je chránený pred ťažkým hriechom? Kto vie, či bude vždy statočne vyznávať vieru? Kto vie, „či je hoden lásky či nenávisti“? Táto myšlienka desila i svätého Bernarda. Preto chceme stále používať účinných prostriedkov spásy a nestavať príliš na svojich prianiach a rozhodnutiach, pretože pokiaľ ide o večnosť, nemôžeme si byť nikdy istí. Nie som už na ceste k smrteľnému hriechu? Preto sa dobre spytujme, i pokiaľ ide o ľahké hriechy, to sú malé pasce, ktoré nás môžu stiahnuť do priepasti; nemôžeme dopadnúť ako Samson, ktorého úlisná Dalila vtiahla do záhuby.

Sú niektoré ľahké hriechy, ktoré človeka obyčajne privedú k hriechu smrteľnému. Patria sem hriechy necudnosti: ako učí sv. Alfonz, v pekle nie je asi ani jeden človek, ktorý by nebol zatratený za nečistotu. Ďalej sem patria hriechy duchovnej pýchy, ktoré obvykle vedú k odpadu. Keď ani pomyslenie na peklo, ani úvaha o večnej Božej láske nestačí k obráteniu, potom je nenávratne stratený. Len nehovorte: „Ja žijem v blízkosti eucharistického Spasiteľa. Čoho by som sa mal báť?

Judáš taktiež žil v spoločnosti Vykupiteľa. „Ale ja milujem Boha.“ Veď Judáš taktiež zo začiatku miloval Spasiteľa, ale vlažnosť postupne udusila jeho lásku a urobila ho zradcom. Z dvoch lotrov po stranách Vykupiteľa bol jeden zachránený, druhý zavrhnutý. Kto má to šťastie, že žije v blízkosti eucharistického Spasiteľa, tomu je daný prostriedok k záchrane. Kto tento prostriedok nepoužíva, sám na seba nakladá tým ťažšiu zodpovednosť. Vedie sa mu ako odpadnutým anjelom: padá tým hlbšie, čim vyššie stál, a bude preto musieť znášať najstrašnejšie utrpenie.

(Die heilige Eucharistie, Lindau 1898)

zdroj obrázku

 

© 2011 OKHT – Občania za kresťanské hodnoty a tradície. Všetky práva vyhradené. Vytvorené v softvéri WordPress.